23.11.2011 o 14.30 sa stretlo 9 mladých ľudí, ktorý sa rozhodli darovať seba, svoju radosť, úsmev a svoj čas ľudom po náhlej mozgovej príhode v dome sv. Kozmu a Damiána v Prešove.
Boli sme veľmi prekvapení s akou láskou a radosťou nás prijali títo ľudia. Ponúkli sme im úsmev, zaspievali im asi 10-15 ľudoviek. Pri speve nás sprevádzali husľami dve talentované dievčatá Peťka a Simonka.
„Bol som šťastný, že sme dokázali urobiť šťastnými ľudí, ktorí sú vyradení so spoločnosti“, povedal Jakub, jeden s účastníkov. Boli sme veľmi radi , keď sa na tvári jedného starčeka zjavili slzy šťastia a radosti.
„Od radosti nezaspím, bolo to nádherné až sa mi slzy tisnú do oči“ komentovala Mária.
Ľudia v tejto komunite a aj rehoľné sestry boli veľmi radi , že sme si našli na nich čas a pozvali nás, aby sme medzi nich ešte niekedy zavítali. „ Verím, že tam ešte pôjdeme veľa krát, lebo radosť rozdávaním rastie a mňa osobne to dnes naplnilo“ povedala Petra jedna s huslistiek.
Potom ako sme si spolu s nimi zaspievali ľudovky, porozprávali tak sme im nakoniec zahrali a zaspievali pieseň Vládca a Otče Náš s doprovodom husličiek. Na úplný koniec Nám aj oni zaspievali ako sa modlia pre jedlom . Poďakovali sme sa a povzbudili ich , aby sa usmievali a odišli sme odtiaľ s obrovskou radosťou a odhodlaním robiť naďalej ťažké veci
„A ako sa Páčilo nám?“
„Proste som bol veľmi šťastný, že sme dokázali urobiť šťastnými ľudí, ktorý sú vyradený zo spoločnosti a vieš, že takými navonok jednoduchými vecami ako je úsmev spev a možno aj porozumenie sme im dokázali na tvarí vyčarovať úsmevy a zlepšiť ich denný režim. (Jakub Ihnát)
„Moje pocity že waw , na túto akciu som sa tešil hneď ako som vedel, že bude, rád prinášam ľudom radosť a hlavne týmto starčekom a starenkám, ktorí ako Jakub napísal sú vyradení zo spoločnosti na niektorých si ich rodina ani nespomenie a svoje posledné chvíle prežívajú v domove. Tak táto akcia mala veľký zmysel, ak sme im spestrili ich život a priniesli úsmev a radosť do ich srdca. Chcem pochváliť dievčatá huslistky boli ste šikovné a prispeli ste k tomu veľkou zásluhou. Tiež tým čo spievali viac jak ja a aj zatancovali. Ste super ľudia teším sa na ďalšie ťažké veci. (Michal Onderko)
„Od radosti nezaspím keďže som ráno ešte ani netušila, že sa na tejto krásnej akcii ocitnem + s mojimi hlasivkami už vôbec, a nie to ešte žeby som mala isť niekde spievať, som veľmi rada, že to takto dopadlo, že sme mohli naším úsmevom vyčariť úsmev na tvarí iným veľa to pre mňa znamená a myslím si, že my mame tým ľuďom ďakovať ešte viacej zato, že náš prijali, že aj keď sme neboli neviem aké jednotky, pre nich sme boli, pretože to všetko išlo od srdca a od nášho Pánbožka BOLO TO NÁDHERNÉ až sa mi slzy tisnú do oči ĎAKUJEM. (Maria Olšavská)
„Mňa najviac dostalo, keď ten starček, čo mal narodeniny plakal… to bolo úžasné..akou maličkosťou sme ich potešili a vyčarili im úsmev na tvári, spríjemnili deň. Ja tam chcem isť znovu.“
(Patrícia Kuchárová)
„Keď som rozmýšľala čí isť čí neisť, tak som sa bála, že to bude také, že tí ľudia sa trápia, už skoro umierajú a mi im tam prídeme spievať?! Ale keď som to zažila, tak neľutujem a som rada, že som mohla vidieť starých ľudí, ktorí mali radosť a neboli len znechutený z toho, čo robia mladi, ale naopak, boli veľmi potešení. Milé bolo, že aj keď sa nám sem-tam (sem-tam: častejšie) niečo nepodarilo, netvárili sa ani dedkovia a babky, ani sestry nejako znechutene, že nám to nejde, ale naopak boli veľmi tolerantní voči naším kyksom.
PS: slzy neboli len u dedka – oslávenca (Júlia Hnatová)
